Od 16. do 19. storočia v Banskej Štiavnici a okolí vznikala unikátna vodohospodárska sústava, ktorá slúžila miestnym baniam. Vodohospodárska sústava pozostávala z vodných kanálov – zberných jarkov, ktoré sústreďovali povrchovú vodu zo Štiavnických vrchov a privádzali ju do nádrží tajchov. Tajchy sú vodné nádrže, ktoré boli vybudované pre akumuláciu povrchovej vody zo zberných jarkov. Voda z nádrží tajchov bola vypúšťaná do vodných kanálov – náhonných jarkov, ktoré privádzali vodu k šachtám. Tu bola voda odvedená v potrubí do útrob bane, kde získaná energia vody poháňala čerpacie stroje, ktoré odčerpávali podzemnú vodu zo zatopených baní. Akonáhle bola odčerpaná podzemná voda, baníci mohli po-kračovať v ťažbe zlata a striebra. Na vodný pohon fungovali v Banskej Štiavnici a okolí aj úpravnícke zariadenia, ktoré upravovali vyťaženú rudu z baní. Banskoštiavnická vodohospodárska sústava dávala po stáročia do pohybu viac ako stovku zariadení na vodný pohon. Sústava pozostávala z cca 60 tajchov, 170 km jarkov a 15 vodných štôlní.
Tajchy – priehrady a nádrže
Priehrady tajchov sú sypané zemné hrádze. Hrádze boli sypané zo zemín, ktoré sa nachádzali v blízkom okolí. Z hľadiska konštrukcie priehrad môžeme tajchy rozdeliť na homogénne a heterogénne. Homogénne hrádze tajchov sú staršie, nižšie a masívnejšie. Teleso takejto hrádze sa skladá z jedného alebo z viacerých druhov zemín podobných vlastností. Tieto hrádze sú najstaršie a stavali sa zväčša do príchodu S. Mikovínyho. Druhým typom priehrad sú heterogénne, ktoré sa skladajú zo stabilizačných častí a stredového tesniaceho jadra. Ide o štíhlejšie, vyššie hrádze s lepšou stabi-litou. V stabilizačných častiach sa nachádzajú prevažne suťové hliny a v tesniacom jadre íl alebo hlina. Výška hrádzí tajchov sa pohybuje od 3,3 m po najvyššiu Veľkú Richňavu (31,9 m). Zvyčajne tajchy majú iba jednu hrádzu – priehradu, ktorá prehradzuje údolie. Existujú však aj tajchy s dvoma a viacerými hrádzami. Napríklad Počúvadliansky tajch má šesť hrádzí.
Zberné a náhonné jarky a vodné štôlne
Zberné a náhonné jarky boli otvorené korytá, ktoré boli vytýčené po vrstevniciach s minimálnym sklonom. Spád zberných jarkov sa pohyboval okolo 0,66 % (4 stopy na 100 siah). Náhonné jarky disponovali miernejším sklonom ako zberné – približne 0,16 % (12 palcov na 100 siah). Šírka jarkov bola od 0,6 m do 1,0 m, ich hĺbka sa pohybovala od 0,5 m po 1,5 m. Jarky pozostávali z koryta a telesa. Aby nedochádzalo k väčším stratám a zrýchlil sa presun vody, niektoré dlhé oblúkové časti jarkov boli nahradené vodnými štôlňami. Na trasách jarkov boli razené aj vodné štôlne, ktoré prevádzali vodu z povodia do povodia. Budovanie jarkov a vodných štôlní nebola lacná záležitosť.
Súčasný stav vodohospodárskej sústavy – technickej pamiatky UNESCO
V roku 1993 bola Banská Štiavnica – a technické pamiatky jej okolia – zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ako vôbec prvé slovenské mesto. V prvej a piatej podmienke zápisu mesta a okolia na zoznam UNESCO figuruje unikátna vodohospodárska sústava budova-ná od 16. storočia, ktorá zaznamenala najväčší rozmach v 18. storočí, maximálne využívala hydro-energetický potenciál okolitých vrchov a zostala najpokročilejšou vodohospodárskou sústavou do 19. storočia – kritérium I. S vyčerpateľnými zdrojmi minerálov sa mesto stalo zraniteľným s jeho historickou urbanistickou štruktúrou v rozpade a bolo ohrozené zaobchádzanie s unikátnym vodohospodárskym systémom, ktorý bolo potrebné chrániť – kritérium V.
O pár mesiacov bude presne 30 rokov od zápisu mesta Banská Štiavnica a technických pamiatok jeho okolia na zoznam UNESCO. V tejto časti článku prinášame krátku rekapituláciu toho, čo sa za obdobie 30 rokov podarilo a nepodarilo zachrániť. Sústredíme sa len na prvé – najdôležitejšie kritérium zápisu do UNESCO, a to unikátnu vodohospodársku sústavu a popis jej súčasného stavu.
Celkovo je v súčasnosti evidovaných 26 banskoštiavnických tajchov v Štiavnických vrchoch, rozdelených do ôsmych vodohospodárskych sústav. Z nich 22 tajchov prešlo zo správy Rudných baní, š. p., prípadne z vlastníctva mesta Banská Štiavnica do správy Slovenského vodohospo-dárskeho podniku, š. p. (ďalej SVP, š. p.). Ostatné tri tajchy sú v súkromnom vlastníctve a posledný tajch je v správe Lesov SR, š. p.; 23 tajchov dosahuje maximálnu prevádzkovú hladinu. Zo zvyšných troch tajchov je jeden od výstavby s minimálnou hladinou. Z druhého tajchu boli odstráne-né funkčné objekty, a teda v nádrži nie je možná akumulácia vody. Na treťom tajchu bola v priebehu 20. storočia poškodená hrádza, a tak už nedokáže zadržiavať vodu.
V ohrození sú ďalšie tri menšie tajchy, ktorých nádrže sú na pokraji zanesenia sedimentami. Celkovo 18 tajchov bolo vyhlásených za národné kultúrne pamiatky (10.46555/VTEI.2022.09.001 NKP), a to v rokoch 1955 a 1979.
V období od zápisu do UNESCO (1993) doteraz boli dodatočne k niektorým pamiatkovo chráneným tajchom vyhlásené za pamiatku aj vybrané objekty ako hrádza, bezpečnostný priepad, dnové výpusty a podobne. Celkovo bolo od roku 1993 zrekonštruovaných 13 tajchov, a to správcom, vlastníkom alebo inou inštitúciou.
Obr. 1. Štiavnické Bane – Veľká Windšachta, Evička (Foto: S. Červeň)
Obr. 2. Beliansky tajch – vrcholová nádrž Belianskej vodohospodárskej sústavy (Foto: S. Červeň)
Obr. 3. Vodná štôlňa (Foto: S. Červeň)
Obr. 4. Hlavný Richňavský zberný jarok (Foto: S. Červeň)
Obr. 5. Veľká Richňava po rekonštrukcii (Foto: S. Červeň)
Obr. 6. Zberný jarok počas obnovy OZ (Foto: S. Červeň)
Obr. 7. Zberný jarok po obnove OZ (Foto: S. Červeň)
Obr. 8. Ťažbou zničený jeden zo zberných jarkov (Foto: S. Červeň)
Obr. 9. Nevhodná rekonštrukcia jedného zo zberných jarkov (Foto: S. Červeň)
Obr. 10. Ťažbou zničený jeden zo zberných jarkov (Foto: S. Červeň)
Iniciatíva Občianske združenie Štiavnický tajch
Pokiaľ sme v predchádzajúcej časti článku hovorili iba o tajchoch, v tej nasledovnej zhodnotíme stav vodohospodárskej sústavy a jej častí – zber-ných a náhonných jarkov. V roku 2011 bola založená iniciatíva Občianske združenie (ďalej OZ) Štiavnický tajch, vďaka ktorej sa v priebehu 10 rokov podarilo v teréne identifikovať 73 zberných a náhonných jarkov a 15 vodných štôlní, a to za pomoci historických máp z 18. až 20. storočia.
Súčasný stav zberných a náhonných jarkov sme rozdelili do šiestich skupín, a to na jarky (v km):
- funkčné: 2,5 jarkoV
- zachovalé: 7,5 jarkov
- viditeľné: 13 jarkov
- zdeformované: 11,5 jarkov
- nezachovalé: 20,5 jarkov
- neexistujúce: 18 jarkov
Z celkového počtu jarkov je funkčných a udržiavaných už len 2,5 km. V súčasnosti má len sedem jarkov štatút národnej kultúrnej pamiatky a je pod ochranou pamiatkového zákona. Ostatným jarkom ako technickým pamiatkam UNESCO sa ochrana zabezpečuje v zmysle Zákona č. 100/2002 z 30. januára 2001 o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia. Vyhlásenie ostatných zberných, náhonných jarkov a vodných štôlní za národné kultúrne pamiatky sa neustále odďaľuje, čím dochádza k ich neustálej devastácii. Najčastejšie príčiny devastácie zberných a náhonných jarkov spočívajú v nevedomosti vlastníka, správcu alebo nájomníka pozemkov o ich výskyte, čo je až nepochopiteľné v lokalite UNESCO. Jarky bývajú často likvidované pri hospodárení v lese – ťažbe dreva, pri spracovaní a približovaní drevnej hmoty a transporte vyťaženého dreva po telese jarku. Takýmto spôsobom bola zdevastovaná väčšina jarkov. Ďalším dôvodom devastácie technickej pamiatky UNESCO sú súkromní vlastníci, najmä v chatových oblastiach okolo tajchov, ktorí majú často prístupové cesty k nehnuteľnostiam vybudované cez korytá jarkov.
V tomto prípade jarky deformujú prejazdmi motorových vozidiel, dokonca zasypávaním korýt jarkov, vytváraním prejazdov či budovaním parko-vísk v korytách jarkov. Nepochopiteľné sú aj niektoré rekonštrukcie jarkov, kedy sú zemné lichobežníkové korytá nahrádzané betónovými. Takýto druh likvidácie technických pamiatok UNESCO nemá nič spoločné s ochranou svetového dedičstva a je ukážkou, že niečo nie je v poriadku. Z celkového počtu 170 km jarkov, ktoré boli budované v okolí Banskej Štiavnice, je v súčasnej dobe funkčných iba 2,5 km. Ešte dnes by však bolo možné zachrániť a obnoviť ďalších približne 53 km. Cieľom iniciatívy OZ Štiavnický tajch je ochrana, záchrana a edukácia verejnosti o unikátnej vodohospodárskej sústave v okolí Banskej Štiavnice. Pre ochranu technických pamiatok UNESCO v Banskej Štiavnici a okolí bola na podnet OZ Štiavnický tajch zriadená pracovná skupina, ktorú zvoláva mesto Banská Štiavnica a kde sú prezentované návrhy na ochranu jarkov pred dotknutý-mi inštitúciami. Priamo v teréne sú OZ organizované záchranárske práce – dobrovoľnícke brigády, kde sú za pomoci dobrovoľníkov zachraňované a obnovované vybrané úseky zberných jarkov. Celkovo sa v priebehu 18 mesiacov podarilo zachrániť a udržiavať 1,5 km jedného zo zberných jarkov. V rámci edukácie verejnosti boli OZ vydané dve publikácie o Banskoštiavnickej vodohospodárskej sústave, téma je prezentovaná na sociál-nych sieťach a webe (https://bstajchy.sk/), organizované sú komentované prehliadky – sprevádzania po častiach sústavy a tajchoch. Veľkým cieľom OZ Štiavnický tajch je obnoviť posledných obnoviteľných 53 km jarkov a zabezpečiť im takého správcu, ktorému bude záležať na tejto nesmierne významnej svetovej technickej pamiatke UNESCO.
Poděkování
Príspevok bol vytvorený v rámci riešenia výskumného projektu DG18P02OVV019 „Historické vodohospodářské objekty, jejich hodnota, funkce a význam pro současnou dobu“, ktorý je financovaný programom NAKI II Ministerstva kultury ČR.
